ROZHOVOR SO SPEVÁČKOU MARCELOU LAIFEROVOU

Láska ako cesta

Iba nedávno sme na druhom programe Slovenskej televízie mohli sledovať dokumentárny cyklus mapujúci 50-ročnú históriu festivalu populárnej piesne Bratislavská lýra. A medzi jej víťazov patrí aj MARCELA LAIFEROVÁ, ktorá tu získala v roku 1970 ,,zlato“ za pieseň Slová ako vôbec prvá slovenská speváčka. Čo si ale o festivale myslí dnes? A bol skutočne taký významný, že ním vtedy doslova žilo celé niekdajšie Československo?

Určite áno. A na každý nový ročník lýry sa čakalo rovnako netrpezlivo. Ako speváci sme sa totiž mohli pred širokou verejnosťou naozaj prezentovať s tým najlepším, čo počas roka vzniklo. Pričom tie piesne sa hneď hrali v rozhlase, vydávali na platniach a poslucháči mali o ne vždy obrovský záujem. Navyše, na lýre hosťovali mnohé veľké zahraničné hviezdy a tak sme mohli byť tiež okamžite informovaní, čo sa práve v populárnej hudbe deje nového. Ale, dôležité tiež bolo, že sem prichádzali zo zahraničia i producenti či riaditelia iných, podobných festivalov. Napríklad, ja som po získaní Zlatej lýry dostala pozvanie na festival v poľských Sopotoch, kde som tiež bola ocenená.K tomu som pesničku nahrala aj v nemčine a v niekdajšej NDR išlo tiež o veľký hit. Dokonca, čo sa málo vie, práva na ňu kúpilo do svojho portfólia aj jedno veľké americké hudobné nakladateľstvo. Jednoducho, lýra nám ako muzikantom dávala obrovskú šancu. Hoci, samozrejme, na každom z nás už bolo ako ju ďalej využijeme.

Posledný ročník Bratislavskej lýry sa uskutočnil v roku 1998. Myslíte si, že by sa ešte dala obnoviť aj dnes?

Nie. Dnes je už celkom iná doba, celkom iné možnosti ako sa dostať k poslucháčom, do sveta… Určite by však mohlo byť viac televíznych hudobných programov ako bývalo Vyberte si pesničku a mnohé ďalšie, ktoré skutočne ponúkali širokú paletu tých najrozličnejších hudobných žánrov. Dnes, žiaľ, akoby toto všetko úplne vymizlo. Hoci z vlastnej skúsenosti dobre viem, že ľudia by ich návrat určite privítali.

Napriek tomu, že ani Vás dnes na televíznych obrazovkách nevidíme tak často ako kedysi, o priazeň svojich poslucháčov ste určite neprišli. Pravidelne koncertujete po celom Slovensku – a pred zaplnenými sálami.

Za to mojim priaznivcom iba ďakujem. Navyše, čo je pre mňa mimoriadne potešiteľné, v publiku sedia všetky generácie. Napokon, aj môj fan klub založilo iba 19-ročné dievča a jeho väčšinu tvoria mladší ľudia.

Príčin, prečo ste už tak dlho doslova stálicou slovenskej populárnej hudby, je iste viac. Skúste však povedať aspoň jednu.

Vždy som sa snažila robiť s najlepšími ľuďmi. A keď sa niekto ukazoval ako priemerný, radšej som ho odmietla. Iba najlepší totiž nielen odvádzajú najlepšiu prácu, ale „ťahajú“ hore aj vás.

Málokto má zrejme Slovensko tak precestované ako vy. Navyše, so svojimi poslucháčmi aj priamo komunikujete. Či už na koncertoch, alebo po nich. Čo vtedy na ľuďoch vidíte? Akí sme?

Žiaľ, najmä u starších ľudí, vídam často veľký smútok, beznádej. Na druhej strane, občas mám ale pritom pocit, že mnohí sa tejto ,,ťarchy“ akoby ani nechceli zbaviť. A to nie je dobré! Iste, každý z nás v živote prežil, či práve prežíva, ťažké chvíle. Ale to neznamená, že sa vzdám! Že sa budem báť začať novú kapitolu svojho života.

Lenže niekto si povie, čo už môžem, keď mám vyše päťdesiat, šesťdesiat rokov, v médiách ma označujú za neperspektívneho, v práci mi možno kvôli tomu hrozí výpoveď?

Prečo by ma ale mal zaujímať názor iných ľudí? A prečo by som s ním dokonca mala súhlasiť? Veď ide o môj život a ja rozhodujem aký bude. Bez ohľadu na roky. Ale, platí tiež, že sa treba aktívne usilovať, bojovať o to, aby bol čo najlepší. Nielen vzdychať a tvrdiť, že nič nejde. Iste, nie je to ľahké –ale čo už je v živote ľahké? Viete, táto beznádej ma u našich ľudí skutočne trápi a tak sa ju snažím aj prostredníctvom mojich pesničiek a kníh aspoň trochu prelomiť. Aby ľudia bez ohľadu na vek cítili, že zajtra je tiež deň a že každý z nich nám môže priniesť šťastie. Preto aj niet pre mňa väčšej radosti ako keď za mnou príde po koncerte nejaká pani a povie, že má na nočnom stolíku moju knihu a že keď je nahnevaná, keď nemôže zaspať, tak si v nej číta a nachádza pomoc.

Mnohí si však teraz možno myslia – jej sa to hovorí…

Ale veď i ja som sa mohla x-krát zložiť! Prestať pracovať a len plakať nad životom aký je ku mne nespravodlivý. Skoro som ovdovela, neskôr som žila 17 rokov s ťažko chorým mužom, popritom práca, štúdium na dvoch vysokých školách, výchova synov… A za všetko som bola zodpovedná iba ja sama. Nikto mi nepomohol. Vedela som však prečo to robím a pre koho to robím. A robila som to s láskou, ktorá mi zasa prinášala šťastie. Veľmi skoro som sa totiž naučila, že keď chcem byť šťastná, musím pre to aj niečo urobiť. Rovnako, že vám nikto nepomôže, keď si nepomôžete aj sama. A dodala by som ešte jedno. Nemá nijaký zmysel obzerať sa neustále do minulosti a zaoberať sa tým aké krivdy sa mi kedy stali. Čo bolo, bolo. Dnes si tým iba zbytočne ničíte život, oslabujete celý organizmus. Je to stres, zníženie imunity… Jednoducho, treba myslieť pozitívne. A najmä, na veci, ktoré vás ešte len čakajú a na ktoré sa už dnes tešíte.

Ako sme už spomínali, tento pesimistický postoj k životu ide často ruka v ruke práve s postupujúcim vekom. Možno je to i tlak spoločnosti, pre ktorú dnes akoby platilo, že iba mladí ľudia môžu niečo dokázať.

Opakujem, mňa taký názor predsa vôbec nemusí zaujímať! Človek je povinný pracovať na sebe, rozvíjať svoje schopnosti až do posledného dychu. Áno, je to boj, no keď ho vyhráte, príde šťastie! Ja si poviem dobre, možno už nie som najmladšia, ale určite sa ešte neukladám k večnému spánku. Žijem, dýcham, veľa pracujem, čítam, cestujem, zaujímam sa o svet, poznávam nových ľudí a ani si nedokážem predstaviť, že by to mohlo byť inak. A rada by som dodala ešte jedno. Keď sa uzavriete iba seba, do svojich krívd, tak sa naozaj budete iba trápiť. Jednoducho, musíte si urobiť v hlave vzorec, podľa ktorého v živote pôjdete ďalej. V utorok prechádzka, vo štvrtok na stretnutie s kamarátkami na káve – a dodržíte to, hoci vonku prší, je zima… Každý z nás totiž potrebuje spoločnosť, nové zážitky, podnety k zamysleniu, k radosti. Napríklad, ja mám rada divadlo, operu a vždy obdivujem v hľadisku staršie dámy, ktoré sem pravidelne chodia, pekne sa pritom oblečú, tešia sa z nových dojmov… Jednoducho, nesedia doma, netrápia sa čo by keby, ale robia čo ich baví a na čo možno práve v minulých rokoch nemali čas. A verte, tak sa dá žiť aj na malom meste či dedine. Všade sa totiž niečo deje. Stačí sa iba lepšie poobzerať, zapojiť sa a rozhodnúť, že od zajtra už nebudem iba sedieť doma. Možno pôjde o folklórny súbor, možno sa naučíte niečo nové upiecť, muži si zasa spravia výlet na bicykloch… Len treba naozaj chcieť, pretože, ako som už povedala, nikto vám nepomôže, keď si nepomôžete sami.

A ešte by som rada dodala, že ak si ženy nájdu kúsok času pre seba, nejde o žiadne ukracovanie ich rodiny. Naopak. Nervózna, zle sa cítiaca matka, manželka je sama sebe nepríjemná a odnáša to následne i celé jej okolie. Pri dobrej organizácii sa to dá zvládnuť. Verte. Rovnako ako dbať o svoj výzor, kde si tiež ženy v istom veku povedia, že načo a stanú sa z nich zbytočne sivé nevýrazné myšky. Hoci stačí dobrý strih vlasov, rýchly make –up a už sa cítite lepšie. Veď kto iný ako ja sama mám mať úctu k vlastnému zdraviu, výzoru, kto iný má niesť zodpovednosť za kvalitu svojho života a jeho vyznenie?

Dokázali ste tento aktívny a pozitívny prístup k životu preniesť aj na svojich dvoch synov a šesť vnúčat?

Chvalabohu, áno. To je aj moja najväčšia radosť, najväčšia výhra v živote. Vidím, že sú šikovní, našli si v živote svoje miesto, že sa vnuci dobre učia a majú plno najrozličnejších záujmov, sú si navzájom oporou… Vždy som si totiž uvedomovala, že mať rodinu, dobré zázemie, je v živote základná vec. Zrejme je to i  vďaka mojej mame, ktorá mala nesmierne blízko k celej našej rodine, ale k i susedom, známym… A ja som už ako malá videla, cítila, že ste tak súčasťou väčšieho celku, ktorý dáva vášmu životu istotu a radosť.

Vrátim sa ešte k tomu, že dlhé roky stála na jednej strane Marcela Laiferová ako speváčka a na druhej zasa ako mama, ktorá sa musela dokázať postarať o celú domácnosť, Napriek častým koncertom a nahrávaniam vo večerných hodinách, účinkovaniu v zahraničí… Ako ste to vôbec zvládali?

Jednoducho som strašne veľa pracovala. Čas som skutočne mala rozdelený na minúty – a keď si takto človek rozplánuje celý deň, urobí naozaj veľa.

Lenže potom je večer aj poriadne unavený…

Ja nie. Mňa to bavilo. Tak som to chcela a stále chcem. Každý si predsa rozhoduje sám čo môže, chce, zvládne. Ale keď to robí s radosťou, ťažkosti nevidí ako problémy, ale ich jednoducho rieši. A má radosť, keď sa to podarí. Samozrejme, i ja bývam unavená, potrebujem relax, ale potom začnem odznovu. Lebo, ako som už povedala, tak to chcem.

Kde najradšej relaxujete?

Veľmi rada mám napríklad Piešťany. Prídem sem hoci len na pár dni, hodím sa do bahna, do vody, čítam si, prechádzam sa –a je mi dobre. Ale najlepšie je mi aj tak v kruhu mojej rodiny. Napríklad, máme tradíciu, že na každý nedeľný obed sú všetci u mňa. Takže obvykle už od šiestej hodiny ráno varím, postavím na polievku aj päť litrov, keď treba, pokojne nachystám aj dva obedy – a už pred jedenástou som obvykle hotová. A šťastná, že ich všetkých znovu uvidím, že sa porozprávame, zasmejeme, potešíme navzájom.

Pritom niekto vtedy iba vstáva či raňajkuje…

Čo je ale v poriadku. Nech si každý robí čo ho teší. Nech ho to ale naozaj teší. O to predsa ide.

Okrem hudby sa stále venujete i naturálnej medicíne. Hoci je u mnohých stále predmetom rôznych diskusií.

Nechcem nikomu brať jeho názor, ale obvykle ju najhlasnejšie odsudzujú práve tí, ktorí sa ňou nijako viac nezaoberajú. Pritom každý lekár s dlhoročnou praxou dobre vie koľko môže pre uzdravenie pacienta urobiť dobré slovo, správna životospráva, duševná vyrovnanosť. Iste, nie je to jediný smer liečby. Lenže čím viac ciest v medicíne existuje, tým má predsa pacient viac šancí na uzdravenie.

Blíži sa koniec roka. Kde ho prežijete?

Ako obvykle. S mojimi najbližšími.

A čo vás pracovne čaká v tom nasledujúcom?

Napríklad, už teraz sa teším na jar, kedy mi vyjde ďalšia kniha o jedle a varení s názvom Ako si spríjemniť a okoreniť život a mám už rozpísanú ďalšiu Láska ako cesta, v ktorej sa a znovu zaoberám filozofiou života a tým ako a prečo je medzi ľuďmi tak málo lásky a kde ju hľadať. No sa samozrejme, mám pred sebou stále plno koncertov, vystúpení a keď to vyjde, mala by som pripraviť s jedným našim známym operným spevákom LP venované obľúbeným operným duetom. Na to sa už teraz veľmi teším.

Hovorili sme o rôznych podobách života, o tom aký by mal a mohol byť aj u ľudí, ktorí už má niečo za sebou. Čo by ste teda, na záver, zaželali do nového roka práve im?

Určite optimizmus, veľa lásky vo všetkých jej podobách, dobré rodinné zázemie a priateľov. odvahu žiť naplno dnes, teraz a nikdy sa neobzerať späť. Pred nami je predsa ešte veľa krásneho, nového – len treba chcieť a nebáť za žiadnych nových výziev.

Zhovárala sa Marcela Košťálová