ROZHOVOR S MILOŠOM MEČÍŘOM

Miloš Mečíř neraz pripomínal na kurte spiacu šelmu. Flegmatikom ostal dodnes…

Súperi o ňom vraveli, že je na kurte nevyspytateľný. Možno preto, že sa tenisom naozaj bavil.

 

UNIKÁT S RAKETOU AJ BEZ 

Jan Kodeš o ňom povedal, že mal neskutočný cit pre loptičku. „Keď mal svoj deň a začalo mu to padať, bol neporaziteľný.“ Ivan Lendl ho označil za mimoriadny svetový talent. Aj ďalší skvelý tenista z česko-slovenskej éry František Pála pripomenul, že mal naťahovacie ruky. „Všetko nimi na kurte dočiahol.“ Miloš Mečíř veľakrát vo svojej kariére nadchýnal tenisových labužníkov. „Mačacím“ pohybom, pestrosťou hry aj prekvapujúcou trúfalosťou technických finesov.

Mária Čírová spieva vo svojom hite: „Stačí len zachovať svoju tvár –
Lebo v sebe máš unikát – Jediná vec, ktorá sa nedá nahradiť.“

Miloš Mečíř patrí k unikátom slovenského športu. Svojou kariérou ale aj úprimnosťou.

 

PREHÁVAL AJ V SÚŤAŽI ÚTECHY

„Som aktívny penzista,“ smeje sa, sotva si sadneme, aby sme sa ponorili do spomienok.

„Viacerí vrcholoví športovci majú po skončení aktívnej kariéry zdravotné problémy. Nie som výnimka. Len si musím dávať väčší pozor…“

Rokmi mu možno sem tam pribudla vráska. Aj úsmev sa mu už vymanil z chlapčenského zovretia ostýchavosti. No mäkká ležérna chôdza mu ostala. Napriek zdravotným problémom s chrbtom, ktoré priskoro uťali jeho tenisovú kariéru. Bolo to v roku 1990. V čase, keď už bol olympijským víťazom zo Soulu.

„Strašne som sa tam tešil. Mal som v sebe zvláštnu, až živočíšnu túžbu zažiť olympijskú atmosféru, ktorú som poznal z televíznych prenosov. Ohromne ma to priťahovalo,“ spomína s jemným úsmevom na perách.

V osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia Miloš Mečíř prenikol až do najužšej svetovej špičky. Až na 4. miesto svetového rebríčka. Po senzačnom víťazstve na olympijských hrách v Soule 1988, keď vo finále zdolal Američana Tima Mayotta 3:1 na sety, ho už rešpektovali všetci svetoví tenisti.

„Keď som sa dostal do Soulu, prežíval som neopísateľný pocit. Odrazu som sa stretol s najlepšími športovcami na svete, nielen s tenistami, ale aj s atlétmi, plavcami… Tá atmosféra hier ma celkom pohltila. Pomohla mi k lepším výkonom, úplne som narástol, akoby sa sen stal realitou.“

Aj vtedajší ústredný tréner František Pála sa pri spomienke na Soul „roztápa“. Pred rokmi dúfal, že sa mu s česko-slovenským výberom, aj napriek absencii Ivana Lendla, podarí priviesť domov aspoň jednu bronzovú medailu. Tromfov mal niekoľko, no najviac zabral najneočakávanejší.

„Miloša to vtedy neskutočne bavilo. Zaujal svojou bezprostrednosťou celú výpravu. V roku 1988 už boli tenisti profesionálni športovci. Ostatní mohli o tom len snívať. Mnohí si mysleli, že tenisti budú namyslení nafúkanci, ale on si všetkých získal. Chodil s nimi hrať futbal, preháňal sa na bicykli, užíval si fandenie a pritom bol najskromnejší…“

Karol Šafárik, ktorý rozvíjal jeho juniorský talent po príchode z Prievidze do Bratislavy, to len podčiarkuje. „Prišiel utiahnutý. Bol veľmi slušný a skromný. Na prvý pohľad neprekypoval energiou, až sa mi niekedy zdalo, že by mal byť výbojnejší, ale on bol skôr hĺbavý. Často o kadečom rozmýšľal. A potom sa ukázalo, že to mal v tej hlave celkom dobre upratané.“

„Tenis ma nadchol. Dá sa hrať s priateľmi, môžete skúšať rôzne taktiky. Vždy som mal dobrý čas, keď som hral tenis. Vždy ma to bavilo,“ vracia sa Miloš Mečíř ku svojim začiatkom. „Na Bojnice, kde som sa narodil, si veľmi nepamätám. Otec hrával slovenskú národnú ligu. Brával ma na kurty. Gúľal som si loptičku na antuke, občas som si pinkal o stenu, ale viac si pamätám kurty v Prievidzi. Aj keď až do štrnástich rokov som často prehrával hneď v prvom kole. Dokonca aj v súťaži útechy.“

 

FLEGMATIK 

Karol Šafárik mu často hovorieval, že tenis je o hlave. Pravdupovediac, ani nemusel. Miloš Mečíř mal vždy svoju hlavu na mieste…

„Bol svojský,“  komentoval to nedávno Jan Kodeš, bývalý nehrajúci kapitán česko-slovenského Daviscupového tímu. „Snažil som sa mu radiť, no vždy sa chcel sám presvedčiť, či mu akákoľvek rada sedí.“

„Priznávam, rady som vnímal,“ usmieva sa  Mečíř. „Snažil som sa ušiť ich na svoju mieru. Keď nefungovali, nebral som ich. Keď áno, bol som vďačný.“

„On sa tenisom bavil,“ najvýstižnejšie reaguje Karol Šafárik.

„Mal svojský prístup k tenisu,“ dokresľuje ho František Pála. „Miloš trénoval podľa chuti. Často sa stalo, že na tréningových zápasoch si jeho súper  veľa nezahral. Buď hral tak dobre, že mu nikto nestačil, alebo tak zle, že sa s ním hrať nedalo. Ľudia mali niekedy pocit, že sa nesnaží.“

„Viem o tom,“ vyškiera sa. „To, že som tak pôsobil, som si ani sám nevedel vysvetliť. Neviem či to bol môj rukopis, ale najhoršie na tom bolo, že čím menej mi to išlo, tým viac som sa snažil a paradoxne tým horšie to vyzeralo. Naopak, mnohokrát, keď som sa uvoľnil, keď som sa enormne nesnažil „ukázať sa“, tak sa výkon zlepšil. Vtedy ľudia tlieskali, však mu to ide dobre a nevadí, že to tak zle vyzerá.“

„Miloš bol super hráč, ale zlý herec. Chodil po kurte s rovnakou kamennou tvárou keď vyhrával aj keď prehrával,“ pripomína František Pála.

Jan Kodeš s chuťou vyťahuje dôkaz z Mečířovej premiéry v Davisovom pohári. Išlo o barážový duel s bývalým ZSSR v Hradci Králové.

„Miloš hral proti Andrejovi Česnokovi, v tom čase hráčovi prvej desiatky.

Prehrával 0:2 na sety a 0:3 v treťom sete. „Hovorím mu – vykašli sa na to. Ešte sa to dá vyhrať. Odrazu z neho napätie spadlo a ten duel naozaj vyhral.“

Bez lacného nadbiehania pokračuje: „Miloš bol mimoriadny talent a všestranný športovec. Disponoval skvelým pohybom a mal ohromný cit pre loptičku.“

OLYMPIJSKÝ VÍŤAZ

Postupne sa prepracoval medzi najlepších hráčov na svete a na olympijskom turnaji v Soule zdolal všetkých. Vrátane najväčších hviezd, ktoré skončili za ním.

„V ten deň, keď hral finále s Mayottom, mal najrýchlejšie nohy na svete,“ tvrdí aj po takmer troch desaťročiach František Pála. Aj keď sa to miestami zdalo nemožné, Mečíř priam zázračne dobiehal všetky Mayottove stopbally.

„Po prvom prehranom sete som ďalšie dva vyhral a v treťom sa to tiež celkom sľubne rozbehlo. Môj výkon rástol s každým dobrým úderom. Odrazu poslúchalo celé telo ako hodinky. Nielen hlava, ale aj nohy, ba aj boľavý chrbát.“

Posledné podanie na dlhej ceste k olympijskému zlatu. Tvár má stiahnutú do kamennej sfingy. Už len jeden fiftín a zapíše sa do histórie. Výzva ako hrom. Už len skrotiť búriace sa emócie. Tim Mayotte opäť dobre returnuje, znova sa tvrdošijne tlačí do kurtu. Miloš Mečíř si s tým však aj v tejto výmene poradí. Bekhendový cross tesne za sieť a Američan k nej dobieha neskoro. Posledná loptička olympijského tenisového finále končí z Američanovej strany pod páskou. V tom istom okamihu letí Milošova tenisová raketa vysoko do vzduchu. Už mu nikto nevezme, že je prvým dvoranom pri návrate tenisového kráľovstva pod päť olympijských kruhov.

Legendárny John McEnroe o ňom kedysi povedal, že vyzerá na kurte príliš pomalý. No len na prvý pohľad. Tim Mayotte to vyjadril po prehranom soulskom finále ešte jasnejšie. „Ubehal ma. Neviem ako, ale naozaj ma ubehal.“

OPERÁCIA NEZABRALA

Lenže šport vie byť aj krutý. Posledný zápas kariéry odohral Miloš Mečíř v druhom kole Wimbledonu 1990 so Švédom Stefanom Edbergom. Potom sa podrobil operácii chrbtice vo Francúzsku a už sa na dvorce nevrátil. „Vyskúšal som všetko možné, ľudových liečiteľov i konzervatívne liečby. Stav sa však zhoršoval. Veril som, že po operácii ešte budem môcť hrať. Kvôli tomu som na ňu šiel. Nevyšlo to. Keď som sa zobudil, necítil som sa príliš dobre…“ Rýchlo sa musel vyrovnať s tým, že ďalší Wimbledon uvidí už len ako divák…

Olympijský víťaz si zaslúžil aj krajší športový koniec kariéry.

S úsmevom a s nadhľadom na tému boľavej chrbtice vraví, že v živote je všetkého veľa, čo sa nevydarí a naopak, vydareného je vždy málo. „Raz sa ma pýtali, keď som sa pomerne mladý ženil, či to nie je príliš skoro a ja som na to odpovedal vetou môjho trénera Karola Šafárika – dobre sa oženiť nie je nikdy skoro a zle sa oženiť je vždy skoro…“

„Posledné dva roky som už hrával s bolesťami. Rekonvalescencia po turnajoch bola čoraz dlhšia a dlhšia. Na začiatku stačili po pol roku hrania dva tri týždne oddychu. Postupne sa to začalo otáčať. Dva týždne som hral a ďalšie dva tri mesiace sa liečil. Operácia troch platničiek na chrbtici bola už poslednou možnosťou, ako hrať bez bolesti. Nezabralo to…,“ spomína s odstupom času vecne a bez emócií najúspešnejší tenista slovenskej histórie a unikátny kapitán našej Daviscupovej prezentácie, ktorú vedie od vzniku samostatného Slovenska od roku 1993.

Ako spieva Mária Čírová, v tomto smere je Miloš Mečíř v tenisovom svete skutočný unikát…

ZLATÉ RYBKY

Už neuveriteľných dvadsaťštyri rokov zahrieva stoličku nehrajúceho kapitána slovenského daviscupového tímu. „Rokmi som si zvykol. Snažím sa poradiť, ale už aj odosobniť, lebo som zistil, že moje napätie sa na hráčov prenáša. Keď je človek nervózny, vidia to aj hráči. Samozrejme, je ľahšie robiť kapitána, keď všetci chcú zo seba dostať maximum.“ Najúspešnejší bol rok 2005 a v ňom postup do finále proti Chorvátsku. „Keď sme začínali v najnižšej svetovej skupine, ani by mi to nenapadlo. Nečakal som, že budeme niekedy hrať finále Davis Cupu. V ňom sme mali aj smolu, že nemohol nastúpiť Karol Beck. V plnej zostave sme mohli nad Chorvátmi vyhrať.“

Historická príležitosť sa odvtedy nezopakovala. Niektoré sny sa v živote jednoducho nenaplnia. Prekĺznu pomedzi prsty, hoci ich už priam stískate v dlaniach. Ako vrtké rybky, ktoré od chlapčenských rokov chytá s veľkou záľubou.

„Starí  rodičia bývali pri potoku, ktorý sa vlieval do Hrona. Keď som sa ráno u nich zobudil, už plávala šťuka, ktorú chytil starý otec na svitaní v lavóre. On ma začal brávať k vode, vždy mi namontoval udičku, povedal tu si sadni a chytaj. Naučil ma, že každá ryba, každý živý organizmus si zaslúži rešpekt.“

Počas aktívnej tenisovej kariéry utekal k vode vyčistiť si hlavu. Chytanie rýb sa pre neho stalo najlepšou regeneráciou psychických síl na svete.

„Dodnes ma to baví vnímať život z inej strany, ako fúka vietor, ako rastie burina, kde tá ryba môže byť… Často pozerám v cudzom prostredí ako puk. Človek musí najprv spoznať vodu v ktorej ide chytať. Každá ryba má rada niečo iné. Silnejší prúd, alebo naopak stojatú vodu. Jedna žere ráno, iná večer alebo v noci… Človek by mal rozumieť prostrediu, v ktorom sa ocitne. Prípadne mať aspoň niekoho so sebou, kto mu povie – tu na tomto mieste  nahoď…“

Za tie roky zažil na kurtoch aj v prírode krásne chvíle. Keby sa však podarilo chytiť zlatú rybku…

„Keď púšťam také čo chytím naspäť do vody, niekedy im z recesie hovorím – pošli babku alebo dedka, aby boli väčší… Iné „dary“ od zlatej rybky v prírode nehľadám. Kedysi, keď som bol ešte malý, snívali sa mi sny o bielej rybke. Myslel som si, aké bludy mi chodia po hlave. Dnes mám bieleho kapra doma v jazierku. Aj červeného, toho som však kedysi naozaj videl v rodných Bojniciach. No oveľa dôležitejšie je to, čo cítim k prírode. Veľmi ma zarmucuje ako nám naša civilizácia ukrajuje nielen z prírody. Žiaľ, aj to, akí sme neraz bezohľadní ku svojmu okoliu. Trhový mechanizmus, honba za ziskom ničí prostredie aj naše vzťahy. Konzumná spoločnosť všetko valcuje…

Oveľa bližšie mi je „indiánske“ vnímanie sveta. Ulovím  len to, čo potrebujem na prežitie a ostatné nechám žiť. Niečo podobné som našiel aj v Mongolsku, kde sme sa vybrali pred štyrmi rokmi na rybačku… Bolo krásne objavovať panenskú prírodu, vnímať ľudí, ktorí si ju vážia rovnako, ako všetko živé v nej.“

POHYB NAMIESTO FUNKCIÍ

S úsmevom sa „posúva“ do pozície aktívneho penzistu, hoci po päťdesiatke je v najlepšom veku. Veľa prežitého, skúseného aj poznaného robí jeho život bohatším. Zmieril sa s tým, že aj jeho syn má na kurte vlastnú hlavu. Aj s tým, že si už kvôli chrbtu nezahrá s takou chuťou ako kedysi.  Stále má však na krku plno dobrovoľníckych funkcií. Aj na tenisovom zväze aj v tenisovom klube Slovana Bratislava. S chuťou si chodieva zahrať s tenistami hokej, v lete ho môžete stretnúť na hrádzi pri Dunaji na kolieskových korčuliach, prípadne kdekoľvek na bicykli, dokonca občas aj na vodných lyžiach. „Musím sa stále hýbať, športovať. Keď dlhšie sedím doma, necítim sa dobre. Nemám náladu, všetko ma bolí, svet má menej farieb,“ priznáva úprimne.

Vraj nepotrebuje adrenalín, žiadny bungee-jumping, ale pokiaľ mu to zdravotné limity chrbta dovolia, basketbal, rafting, či iný kolektívny šport si nenechá ujsť.

Napriek ponukám nehrnie sa do žiadnych športových funkcií. „Necítim sa na „bafuňárenie“. Mám problém zaraďovať sa do ekonomicko-politických smerovaní, zabezpečovať čo najlepšie podmienky na prežitie športu. Nie je to moja parketa. Pre mňa darčekom, keď mi už druhí dajú pokoj. Keď som bol mladší, po všeličom som túžil a aj tak som to neskôr nevyužíval. Čím je človek starší, tým menej vecí potrebuje…“

Mimochodom, v tom sa vôbec nezmenil. Nikdy nemal rád rozruch okolo seba. Napriek tomu ho možno práve na niektorú z pozícií v slovenskom športe časom zlákajú. Je to totiž stále inšpiráciou pre mladých tenistov a ostal unikátom s tenisovou raketou aj bez nej…

 

Miloslav Mečíř, narodený 19. mája 1964. Olympijský víťaz zo Soulu 1988 vo dvojhre a bronzový zo štvorhry (spolu so Šrejberom). Najvyššie postavenie v rebríčku ATP – 4. miesto vo februári 1988. Počas kariéry vyhral 11 titulov na turnajoch ATP vo dvojhre a 9 titulov vo štvorhre. Dvakrát hral vo finále grandslamových turnajov – US Open 1986 a Australian Open 1989. Od roku 1993 je kapitánom slovenského Daviscupového tímu.

STANO ŠČEPÁN