Rozhovor
Musím a chcem toho ešte veľa stihnúť
Stretnutie s herečkou Janou Hubinskou
Žena, mama, herečka, športovkyňa, motorkárka, jachtárka a horolezkyňa, ktorá nepotrebuje fúkať rozbité kolienka, ktorá miluje skôr rýchlosť i život v pohybe a preto neustále posúva hranice svojich možností. Neštandardná päťdesiatnička (v júni oslávila 53 rokov) slobodná duchom a s mladistvým vzhľadom, ktorým popiera zákony prírody. Zrelá žena so závideniahodnou chuťou do života.
Postavila sa k zábradliu na móle vysunutému nad Dunaj, na dokonalých nohách, šortky, v nich ležérne zasunutá košeľa, na nose okuliare. A tento obraz navodzoval dojem, že sa práve plaví na luxusnej jachte. Svojím príťažlivo sviežim zjavom by na nej perfektne zapadla. K dokonalej ilúzii chýbal už len pohár so šampanským v jej ruke.
Asociácia s plavbou po mori nie je vo vašom prípade náhodná, keďže aj uplynulé leto ste oddávali jachtárčeniu, jednej z vašich početných vášní.
Oddávala, áno, tento rok sa mi to podarilo dvakrát a v októbri ma čaká ešte posledná plavba v tomto roku. Napriek tomu, že vodu milujem, mám pred tou veľkou modrou neuveriteľný rešpekt.
Prečo zrazu ten strach?
Možno preto, lebo dobre viem, že na mori sa dokážu udiať veľmi nepredvídateľné veci. Plavíte sa niekoľko dní, voda je všade, kam sa len pozriete, a zrazu sa z ničoho nič začne dvíhať, pohadzuje si vás ako mravčeka v škrupinke, a vy začnete prehodnocovať, odkiaľ pokiaľ vlastne siahajú ľudské sily. V tej chvíli si naplno uvedomujete vlastnú bezmocnosť. Vodu milujem, fascinuje ma jej energia, sila, ale zároveň vo mne vzbudzuje aj obavy.
Keby vodu hodnotil nie moreplavec, ale básnik, asi by použil paralelu, že plynie ako sám život. Každá vlna niečo z nás odplaví, ďalšia niečo nové prinesie. Uvedomujete si, že po päťdesiatke život nejako rýchlejšie beží?
Hm… Neuvedomujem (smiech). Ale jasné, že áno, žiaľ, ale závisí od postoja, každý si to zariadi podľa seba. Vysvetlím. Keď je človek mladý, všetko, s čím sa stretne, je po prvý raz. Takže je to vždy veľký poznatok, zážitok, ktorý potom potrebujete dlhšie spracovávať. Neskôr v zrelšom veku všetko už akoby vlastne raz bolo. Pokiaľ si svoj život sami nedokážete nejako okoreniť, skrášliť, vylepšiť, obohatiť, dni nebadane skĺznu do jednotvárnosti, jeden je ako druhý. Dni, mesiace, rok preletia ako voda. Pokiaľ si vy sám nezačnete vážiť čas, ktorý máte k dispozícii, uteká rýchlejšie. A to ja nechcem dopustiť.
Mali ste vy, s vašou energiou, akčným naladením, vôbec obdobie, ktoré by vám pripadalo jednotvárne?
Asi nie a ani nechcem, aby také obdobie prišlo. Nevedela by som zotrvať v nečinnosti, tá predstavuje pre mňa zbytočný pobyt v žití. Aby pre mňa mal život zmysel, musí sa hýbať, musí sa niečo diať. Ak sa zastavím, tak len preto, aby som si na chvíľu dopriala oddych, zregenerovala sa a opäť sa do niečoho pustím. V podstate stále študujem, no nesedím iba v knižnici, som aj praktik, nielen teoretik. Proste, tým že mám široký záber, tak mám stále veľa roboty a málo času.
Človek si asi musí tie príležitosti sám vytvárať.
Hlavne si musí určiť priority. Niekto má cieľ behať po obchodoch a naháňať sa za nejakými handričkami, čo môže byť niekedy aj celkom príjemné, no mňa to ubíja. Moja priorita je niečo sa naučiť, vylepšiť, niečo po sebe zanechať, proste robiť, tvoriť, poznať, mať z toho radosť a byť možno motivujúca pre ostatných. To je tiež nejakým spôsobom zmysel života, keďže si myslím, že ako známa osoba mám tú moc, alebo si aspoň myslím, že ju mám…..
O tom, čo ešte Jana Hubinská na seba prezradila, sa dočítate v novom čísle magazínu 50+.